300 rokov nič neznamená. V hodinkách Zenith Defy Lab nahradil zotrvačku revolučný kremíkový oscilátor

Nech je Jean-Claude Biver akokoľvek komerčne založený chlap, jedno mu uprieť nemožno – všade, kam počas svojej kariéry vkročil, tam sa diali veľké veci. Na plné obrátky roztočil záujem o hodinky Hublot, z pozície šéfa hodinárskej divízie skupiny LVMH začal upratovať v TAG Heueri a jeho vklad je badateľný aj v ďalšej značke ovládanej francúzskym koncernom. Tou značkou je Zenith, a to, čo sa tam prednedávnom udialo, vzbudilo presne takú pozornosť médií, akú má jeden z najvplyvnejších ľudí v hodinárskom odvetví najradšej – masívnu a sprevádzanú samými komplimentmi.

Jean-Claude Biver pracoval na vzbudení záujmu verejnosti zhruba od májovej tlačovej konferencie, na ktorej bol spolurečníkom vtedy novomenovaného riaditeľa Zenithu Juliena Tornareho. Témou stretnutia s novinármi bolo ohlásenie blízkeho predstavenia priekopníckeho mechanického chronometra, ktorý sa kvôli dosiahnutiu extrémnej presnosti odkloní od základného princípu regulácie vynájdenej Christianom Huygensom. Tristo rokov bol tento princíp neprekonaný a nenahraditeľný. To však už nie je pravda. Nový trojručičkový model Zenith Defy Lab ukázal, že ak technický pokrok zrodí niečo revolučné, nahraditeľné je skutočnej všetko.

Verte alebo nie, spôsob, akým sú regulované mechanické hodinky (aj hodiny) sa za posledné tri storočia nemenil. Hoci je pravdou, že najmä v priebehu 20. storočia došlo k výraznému zlepšeniu výkonu a presnosti, od druhej polovice 17. storočia platí pre každé mechanické hodinky vzorec v ktorom je na začiatku energia, ktorá sa postupne cez sústavu ozubených kolies dostáva cez krokový orgán až k oscilátoru.

Ako to funguje, vie každý, pre koho sú hodinky viac, než len módnym doplnkom. Energia uložená vo zvinutej pružine sa uvoľňuje v diskrétnych rázoch, ktorých tempo určuje regulátor zložený z kroku a zotrvačky (oscilátora), pričom krokové ústrojenstvo dáva impulz oscilátoru a zároveň je oscilátorom regulované. Každá oscilácia (kmit zotrvačky tam a spať) sa teda prejaví pootočením ozubených kolies o určitú hodnotu.

K dodnes platným princípom regulácie sa vyššie spomenutý holandský vedec dopracoval cez svoje pokusy s oscilátormi. Ako prvý využil Galileov zákon o zotrvačnosti pri zostrojení kyvadlových hodín, ktoré síce dramaticky vylepšovali presnosť dovtedy známych mechanických hodín, no pri akomkoľvek otrase dochádzalo k narušeniu ich činnosti. Tieto problémy vyriešil v roku 1675 až ďalší Huygensov vynález – vlások. Táto tenká špirála zaručovala, že sa zotrvačka bude pohybovať tam a späť s konštantnou frekvenciou, vďaka ktorej kontroluje rýchlosť otáčania ozubených kolies.

Povedané inými slovami, od čias Christiana Huygensa bola zotrvačka s vláskom pre každé mechanické hodinky tou najdôležitejšou súčiastkou. Jej neotrasiteľná pozícia dostala prvé trhliny v roku 2012, kedy TAG Heuer predstavil svoj model Mikrogirder. O ďalšie podkopanie statusu nedotknuteľnej súčiastky sa vlani pokúsila spoločnosť Parmigiani s konceptom Senfine a svojou troškou prispel aj Dominique Renaud s jeho futuristickým zjavom DR01, v ktorom dostal príležitosť čepeľový oscilátor. Nás však najviac zaujíma rok 2013, kedy dal Jean-Claude Biver pokyn koncernovému vývojovému tímu vedenému Guyom Sémonom, aby pri vývoji revolučného regulačného orgánu išli za hranice tradičnej hodinárčiny. Ich úlohou malo byť zhromaždenie multidisciplinárnych znalostí, pričom výskum začal kvantovou optikou, ktorá je pre štúdium kmitov kľúčová a pokračoval získavaním vedomostí o takzvaných kompatibilných mechanizmoch.

Práve použitie kompatibilných mechanizmov sa pri výskume nového typu regulátora ukázalo ako nevyhnutné. Aby bolo jasnejšie, o čo ide, pomôžeme si strojárskou poučkou, ktoré za kompatibilné mechanizmy (monolitické alebo spojené štruktúry) považuje flexibilné mechanizmy, ktoré vstupnú silu prenášajú na iný bod prostredníctvom pružnej deformácie. Keďže na prenos energie v rámci kompatibilných mechanizmov nie sú potrebné žiadne spoje, neopotrebúvajú sa a nevzniká v nich trenie, ktoré by znižovalo ich účinnosť a tým malo negatívny vplyv na výslednú presnosť.

Aplikácia kompatibilných mechanizmov umožnila inžinierom LVMH nahradiť tridsať súčiastok konvenčného regulátora jediným komponentom, ktorý sa zaobíde bez kvapky maziva. V nastupujúcej ére kremíka azda nikoho neprekvapí, že pri výrobe monolitického oscilátora sa tento progresívny materiál s unikátnymi vlastnosťami dostal opäť k slovu. Ručne naťahovaný kaliber ZO 342 je regulovaný oscilátorom zhotoveným z monokryštalického kremíka (výroba do určitého bodu pripomína výrobu čipov), ktorý spája zotrvačku, vlások a páku s kotvou do jedného, konštrukčne jednoduchého dielu.

Kremík s jeho parametrami položili základ enormne vysokej pracovnej frekvencii až 15 Hz, čo zodpovedá 108-tisícom polkmitov za hodinu a neuveriteľne nízkej amplitúde ± 6 stupňov. Keď si zoberieme, že štandardná zotrvačka má amplitúdu 300 stupňov, je zrejmé, že pohyby nového oscilátora sú neporovnateľne úspornejšie. Napriek vysokému taktu disponuje 148-prvkový kaliber s osemnástimi rubínmi 60-hodinovou rezervou chodu, čo je o 10 % viac než u modelov El Primero, ktorých frekvencia oscilátora je tretinová.

O nič menej pôsobivá nie je ani presnosť strojčeka. Zenith sa nechal počuť, že pri testovaní presnosti na pôde observatória v Besançone, kde boli vykonané aj skúšky správania pri rôznych teplotách podľa normy ISO-3159 a skúšky odolnosti voči magnetickým poliam podľa ISO-764, vykazoval kaliber ZO 342 dennú odchýlku na úrovni ±0,3 sekundy. To je hodnota viac než desať- až dvadsaťkrát lepšia, akú požaduje certifikačný proces ústavu COSC (-4/+6). Navyše, monolitická stavba oscilátora spôsobila, že na strojček nemajú prakticky žiadny vplyv tradiční nepriatelia zotrvačiek ako sú nárazy či gravitačné sily.

Koncept hodiniek Zenith Defy Lab s referenčným číslom 9000.342/78.R582 bol prezentovaný pomerne zvláštnym spôsobom. Zvláštny bol jednak fakt, že z hodiniek, ktoré sú stále len konceptom (aj keď plne funkčným) bolo vyrobených desať exemplárov, z ktorých každý mal v dobe predstavenia už svojho majiteľa. Druhou zvláštnosťou bolo ich púzdro (44 × 14,5 mm) vyrobené z materiálu Aeronith. Jedná sa o úplne nový hybridný materiál (nie je to zliatina v pravom zmysle slova) z dielní manufaktúry Hublot. Pozostáva z akejsi hliníkovej peny, ktorej póry sú vyplnené špeciálnym polymérom. Výhodou Aeronithu je najmä jeho nízka váha. Je 2,7-krát ľahší než titán, 1,7-krát ľahší než hliník a o 10 % ľahší než karbón.

Znie to celé príliš dobre na to, aby to bola pravda a predsa je to pravda. Zo všetkého najviac si ceníme, že LVMH pre Zenith nevyvinul iba ďalší z konceptov, ktorý by mal iba nasilu demonštrovať, čo je v silách technikov a vedcov, ak ich netlačí päta vo financiách. Desiatka vyrobených kusov, každý v cene 30000 eur, mala byť ochutnávkou toho, čo príde v budúcom roku. Okrem uvedenia nových modelov, v ktorých sa kremíkový oscilátor objaví, je cieľom skupiny industrializovať koncept natoľko, aby z neho mohli ťažiť aj iné koncernové značky a po istej dobe exkluzivity ho dokonca mohli posunúť tretím stranám.

Zdroj: Zenith